Pri rozhodovaní o plemene má každý konať podľa vlastnej záľuby a možností.
Keď sa stretávam na výstavách s chovateľmi králikov, rôznia sa názory na chov a úžitkovosť nemeckého strakatého obra. Nazdávam sa, že azda bude vhodné vrátiť sa k tomuto problému aj z fundovanejšieho hľadiska, nielen z prezentácie vlastných chovateľských skúsenosti, ktoré sú takmer vždy subjektívne.
Pohľad na pekne vyvinutého nemeckého strakatého obra iste veľmi presvedčivo pôsobí na menej informovaného človeka. Je statnej reprezentatívnej postavy, ktorá najmä na výstavách okúzľuje svojou mohutnosťou väčšinu návštevníkov.
Prax však dáva za pravdu téze, že chov tohto plemena patrí k veľmi náročnej záľube, či už máme na mysli kŕmenie, krmivo alebo potrebné ustajňovacie priestory. Je nesporné, že kvalitného nemeckého strakatého obra nemožno odchovať bez dobrej zásoby jadrového krmiva, najmä ovsa a jačmeňa. Práve tak pre jeho chov je nevyhnutný dostatok kvalitného lúčneho alebo ďatelinového sena. Ak počítame s dennou potrebou jadrového krmiva na stredne veľké plemeno králika 50-55g na 1ks a na deň, potom denná spotreba nemeckého strakatého obra je 80-100g. Obdobne je to aj so spotrebou zeleného krmiva alebo sena.
Požiadavky veľkých plemien
Postavenie králikárne pre veľké plemená je tiež nákladnejšie. Koterec pre tento typ králika by mal byť 120cm široký, 80cm hlboký a aspoň 60cm vysoký. Keď k tomu pripočítame zvýšenú spotrebu jadrového krmiva a práve tak aj kvalitného objemového krmiva, vyjde nám vyšší náklad na 1kg vyprodukovaného mäsa. Aby sme sa nepohybovali len v rovine domnienky, zoberiem si na pomoc čísla, ktoré publikovali Mangold-Fangauf (1975) po jatočnej rozrábke nemeckého strakatého obra. Králik bol štandardne zabitý a po odpočítaní nekonzumovateľných častí konzumný trup predstavoval 60% živej hmotnosti. Do odpadu sa počítala koža 14,4 %, krv 2,5 %, tlapky 2,3 %, nepoužiteľné vnútornosti 14,7 % a iný odpad 6,1 % z hmotnosti králika. Dovolím si odpublikovať aj záver práce týchto dvoch pánov, ktorí tvrdia, že keď sa v kŕmnej dávke zvyšuje podiel objemového krmiva (zelené, seno, okopaniny) na úkor jadrového, tak sa v jatočnom trupe zvyšuje podiel nepoužiteľných vnútorností (žalúdok, črevá), čo znižuje celkovú jatočnú výťažnosť na 55-58%. Medzi odpad sa počítajú aj kosti, ktoré ostávajú na tanieri po skonzumovaní mäsa a ktoré tvoria pri tomto plemene až 10 % zo živej hmotnosti. Ak sa nemecký strakatý obor zabíja v nižšej hmotnosti, výťažnosť sa ešte viac znižuje. Pretože od tretieho mesiaca veku je vývoj tela takmer ukončený, čiže po zabití je takmer štandardné percento odpadu kože, vnútornosti a krvi. Pritom svalové vlákna (mäso) ešte nie sú vyzreté, obsahujú vysoké percento vody, ktorá sa kuchynskou úpravou odparí, čím sa jatočná výťažnosť pohybuje na hranici 50%. Bolo by chybou, keby si niekto tieto pripomienky vysvetľoval ako odradzovanie od chovu veľkých plemien králikov, najmä však nemeckého strakatého obra. Pri rozhodovaní o chovanom plemene má každý chovateľ konať podľa vlastnej záľuby a podľa vkastných ustajňovacích a krmovinových možností. Na druhej strane má však právo poznať aj pohľad na chované plemeno z inej strany, ktorej nevenujeme takmer žiadnu pozornosť.
Na doplnenie, z veľkých plemien najlepšiu mäsnatosť vykazujú francúzske barany, z nich najmä albíny a veľké činčily. Percento odpadu pri týchto plemenách je nízke – 30-35 % a korešponduje s výškou odpadu stredne veľkých typov králikov. Iné literárne zdroje uvádzajú, že pri jatočnom rozbore stredných plemien králikov (nie hybridov) v produkcii mäsa najlepšie obstáli králiky kalifornské,, novozélandské, francúzske strieborné a viedenské biele králiky. Najnižší percentuálny podiel kostí sa potvrdil pri plemene malý ruský králik a pri ňom stojí za zmienku aj vynikajúca mäsnatosť. Tu kvôli objektívnosti treba dodať, že autori neuviedli paletu plemien, ktoré boli podrobené jatočnej rozrábke.
